reklama

Fenomén Rembrandt (časť 3)

Začal vznikať Rembrandtov kult. Mladý Goethe ho považoval za veľkolepého básnika, porovnateľného so Shakespearom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Ako maliara ho radil na jednu úroveň spolu s Rubensom a Raffaelom. Delacroix riskoval obvinenie z rúhania vyhlásením, že „ľudia raz asi zistia, že Rembrandt bol maliarom rovnako veľkým ako Raffael“. Spisovatelia začali odzrkadľovať seba a svoju dobu v interpretácii tohto maliara a jeho tvorby. Pre romantikov bol romantikom – „pochmúrnym, divným, odvážnym, výstredným básnikom“, ako to opísal francúzsky románopisec a básnik Arsne Houssaye. Pre republikánov bol mužom ľudu. Na obraz umelca revolucionára bol naštepený obraz nonkonformistu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte aj odpudzujúce, vulgárne námety, nad ktorými žialil Lairesse boli posudzované inak. Zle vyzerajúci židia a úžerníci, žobráci a mrzáci, tučné prostitútky, „hebrejské epizódy pôsobiace ako vystrihnuté z Rotterdamskej chatrče“ boli pre kritika a historika Hippolyta Taina prijateľné, pretože týmto úbohým námetom dal Rembrandt nadčasový význam. „V centre záujmu obrazu nie je človek, ale tregédia pominuteľnosti, rozptýlené, vzrušujúce svetlo neustále zápasiace s tieňom zaplavujúcim okolitý priestor.“ V svojej rodnej zemi Rembrandt akumuloval krásu. Uprostred 19. stor. sa stal ikonou flámskeho zlatého obdobia „v čase, keď sa Flámsko hrdilo vo svojej novej národnej identite,“ napísali v r. 1991 Jeroen Boomgaard a Robert W. Scheller v eseji zaoberajúcej sa kritikou Rembrandta (Rembrandt: The Master and His Workshop). „Tak ako kedysi Dürer v Nemecku a Rubens v Belgicku, začal Rembrandt v 19. storočí stelesňovať všetko, o čom si národ myslel, že by mohol byť na to hrdý.“ V r. 1852 mu v Amsterdame vztýčili na terajšom Rembrandtplatz pamätník.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rembrandtov nový status vyžadoval čiastočnú úpravu imidžu, pretože jeho trocha nepríťažlivá povesť sa nehodila k predstaviteľovi národného štandardu. Avšak Rembrandt sa stal viac než len symbolom flámskej národnej hrdosti. Jeho hviezda stúpala do neobvyklých medzinárodných výšok: začal byť považovaný za archetyp umelca, ktorý „presahuje svojou univerzalitou čas i priestor“. Podľa flámskeho spisovateľa Carela Vosmaera (1868) bol jednoducho „maliarom života duše človeka“.

Francúzski umelci si z Rembrandta vytvorili trocha inú osobnosť (Alison McQueen of McMaster University in Hamilton, Ontario, autor The Rise of the Cult of Rembrandt 2003). McQueen tvrdí, že flámsky maliar „ponúkol umelcom niečo nové: historický model bez prepojenia s Akademickým umením. Konkrétne sa stal modelom pre tlačiarov a grafikov, túžiacich oživiť techniku leptu, ktorá vo Francúzsku 19. stor. nebola v priazni, pretože Akadémia a Salón podporovali rytiny“. Francúzski grafici dávali prednosť Rembrandtovi pred vlastným Jacquesom Callotom, „pretože Callot bol spájaný s royalizmom, zatiaľ čo Rembrandt bol človekom ľudu“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre francúzskych umelcov revolučného storočia stelesňoval demokraciu a republikánsky sentiment – v protiklade k Rubensovi, lídrovi flámskej školy, ktorý pracoval pre kráľovský dvor a aristokraciu. Táto Rembrandtova osobnosť zjednotila jeho umenie a biografiu. Dlho žil v židovskej štvrti Amsterdamu, kreslil žobrákov a mestskú chudobu, čo bolo považované za dôkaz sympatií k iným sociálnym skupinám. Jeho bankrot viedol mnohých ľudí k pocitom empatie k nemu ako outsiderovi. Kritici „vytvorili Remrandta ako sociálneho vydedenca nepochopeného svojou dobou. Vyzdvihli ho ako príklad pre francúzskych realistov a povedali ’Budete pochopení až za pár storočí, tak ako sme Rembrandta pochopili až my, a nie jeho doba’.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Na druhej strane ho však chceli umelci vykresliť ako oveľa úspešnejšieho človeka. Mal skromný pôvod a pozdvihol sa prostredníctvom svojho umenia. Začal sa vynárať mýtus o bohémskom umelcovi a myšlienka, že bol sociálne progresívny a nespájal sa s kráľovským dvorom a aristokraciou ukázala, že umelec mohol vzdorovať sociálnemu poriadku, žiť za hranicami akademických a konzervatívnych hodnôt a napriek tomu byť úspešný – keď nie vo svojej dobe, tak určite v budúcnosti.“

Flámskym archivistom, ktorí objavili, že Rembrandt mal veľa učiteľov, francúzski umelci odpovedali: „Áno, ale nič sa od nich nenaučil.“ Koncom 19. stor. už bol Rembrandt vo Francúzsku kultovou osobnosťou. Jeho meno a obrazy „nadobudli význam obsahujúci protiautoritárske vedenie, osobný a politický liberalizmus, republikánstvo, originalitu a inovatívne tvorivé sily“. Dráma o jeho živote, uvedená v Paríži v r. 1898, prekrývajúca sa s prvou retrospektívnou výstavou jeho malieb v Amsterdame ho predstavuje ako mučeného génia, úplne pôvodnú osobnosť, nepochopenú a nedocenenú svojou dobou. Scenárista neodolal zveličeniam a urobil ho na konci života slepým, odmietnutým a chudobným. Boomgaard a Scheller píšu, že v poslednej štvrtine 19. stor. prešiel „Rembrandt“ ďalšou radikálnou transformáciou. Zatiaľ čo predchádzajúci učenci rekonštruovali jeho životopis a osobnosť na základe jeho umenia alebo svojich ideológií, teraz sa stredobodom pozornosti stalo zhromažďovanie faktov o jeho živote a štúdium a overovanie pravosti jeho malieb. Na scénu prichádzajú znalci. „Vidieť svojimi očami, poznať a rozpoznať majstrovu ruku – to sa stávalo základom pre vedný odbor histórie umenia.

„Kánon Rembrandtových leptov bol prvým bojiskom“. (E. H. Gombrich 1970) V r. 1800 sa myslelo, že ich existuje asi 376, na konci 19. stor. bol zoznam skrátený na 71. V r. 1952 učenec Ludwig Münz uznával 279. V nedávnom katalógu Gary D. Schwartz uviedol 374. História ukazuje, že aj počet malieb sa rozpínal a zmenšoval. V r. 1880 sa odhadovalo, že existuje zhruba 350 Rembrandtových malieb. Nákladný osem zväzkový katalóg vytvorený v rokoch 1897 až 1905 Wilhelmom von Bodeom a Cornelisom Hofstede de Grootom uvádzal 595 prác. Wilhelm Valentiner bol štedrejší, v r. 1921 Rembrandtovi prisúdil 711 malieb. Abraham Bredius ich v r. 1935 zredukoval na 630, v r. 1968 Horst Gerson, ktorý ako mladík pracoval s Brediusom v Mauritshuis v Haagu, prišiel s revidovanou verziou Brediusovho katalógu, ktorý akceptoval iba 420 malieb. Ernst van Wetering, vedúci Rembrandt Research Project, odhaduje, že počet Rembrandtových malieb sa zredukuje na asi 350, číslo zhodné s číslom uvedeným v r. 1880.

Michal Šplho

Michal Šplho

Bloger 
  • Počet článkov:  144
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Výtvarník. Zoznam autorových rubrík:  KultúraĽudiaFejtónKultúrkaČo život dalObčianska náukaOstatnéPoézia

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu