reklama

Holbeinov kód I

Veľký portrét Veľvyslanci od H. Holbeina mladšieho je poskladaný z tajuplných kódov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

 

Obrázok blogu

Prvý pohľad odhaľuje dvoch bohato vyobliekaných Francúzov, J. de Dinteville a G. de Selve, stojacich po stranách police, kde sú poukladané neobvyklé predmety. Glóbusy, knihy, hudobné a astronomické nástroje. Nasledujú ďalšie tajomstvá: vľavo hore, napoly ukrytý za závesom, visí strieborný krucifix. Vpredu dole belavý objekt – anamorficky namaľovaná lebka, znak smrteľnosti.

Obraz je veľkolepou ukážkou umelcovej zručnosti. Dokazuje to prepychové použitie farieb a látok, vplyv renesančných maliarov, obzvlášť L. da Vinciho. Signatúra plným menom potvrdzuje, že bol na obraz hrdý. Existuje naozaj málo obrazov, ktoré Holbein podpísal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kto však obidvaja veľvyslanci boli? Prečo sa rozhodli nechať sa namaľovať spolu? Prečo to zoskupenie glóbusov, kníh, hudobných a astronomických nástrojov? Prečo lebka v popredí a krucifix čiastočne ukrytý za záclonou?

Holbeinove kódy priťahovali mnohých zvedavcov. Zaujímavá je analýza Marka Calderwooda, ktorý pokladá dvojportrét za jeden z najmenej porozumených renesančných obrazov. Skúmajúc ho v historickom kontexte odkrýva intímny vzťah medzi obidvomi pózujúcimi mužmi, čo ponúka oveľa komplexnejšiu interpretáciu obrazu než bežne zaužívané interpretácie.

V prvom rade je treba zobrať na vedomie sociálne a kultúrne kódy šestnásteho storočia. Vnímanie bolo vtedy formované novými humanistickými ideálmi a vzdelávaním. Rozšíril sa sebavedomý vizuálny intelektualizmus, interpretujúci prepracované alegórie, populárne v aristokratických kruhoch. Luxusný a drahý portrét vtedy informoval o bohatstve, intelektuálnom vkuse a sociopolitickej prestíži vlastníka. Jeho charakter, záujmy, osobné záväzky a vnímanie sa zároveň opisne odrážali na okolitých symbolických či alegorických znakoch a predmetoch. Podľa týchto znakov bolo možné usúdiť, kto bol mecenášom obrazu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kľúčové vizuálnokonštrukčné linky sa zbiehajú na de Selvovej postave. Poukazujú na jeho dôležitosť v samotnom obraze. Jeho vlastník však bol Dinteville, čo naznačuje, že obraz bol štedrým de Selvovým darom. Jeho mecenášstvo otvára novú perspektívu vnímania Veľvyslancov – súkromný rozmer maľby, jasný divákovi v 16. storočí. Obraz visel v Dintevillovom veľkom salóne na zámku v Polisy, určený súkromnému publiku – jeho rodine a sociálnym kruhom. Prestížne estetické dekorácie, štedrý dar, prehlásenie priateľstva, súčasný sociopolitický komentár, skryté alegorické rozprávanie logicky oprávňujú k čítaniu sústredenému na dve postavy a ich vzájomný vzťah.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvoplánovo pred sebou vidíte sebavedomých idealizovaných veľvyslancov 16. storočia. Ďalší význam musí divák hľadať v okolitej ikonografii. Tá je odvodená od symbolistickej tradície severnej renesancie. Flámski a Nemeckí maliari vytvorili vizuálny jazyk – doslovne reálny a zároveň doslovne symbolický – v ktorom každodenné objekty nadobúdali mnohé svetské i duchovné významy. Holbein sa vyžíval v takýchto metaforách, symboloch, narážkach a alegóriách.

Konvenčný symbolizmus slúži ako vstupná brána ku komplexnejšej ikonografii Veľvyslancov. Dintevillova dýka a kniha pod de Selvovým lakťom boli zvyčajné symboly pre pozemskú a duchovnú moc. Šaty zvýrazňujú ich prezentáciu ako veľvyslancov. Zoskupenie vedeckých a hudobných nástrojov medzi postavami nemožno pokladať za zátišie. Koncept zátišia v tom čase neexistoval. Je to dodatočná výzdoba maľby, s ktorou je zároveň v konflikte. Tradične sa interpretujú ako symboly humanistického vzdelania – astronómie, aritmetiky, geometrie a hudby. Tieto objekty však odrážajú širšie intelektuálne zmeny pretvárajúce Európu. Astronomické nástroje označujú nový vedecký spôsob rozmýšľania, založený viac na pozorovaní a výpočtoch než na doktrinálnom dedičstve. Knihy, lutna s pretrhnutou strunou a anamorfická lebka sú narážky na disharmóniu, násilie, rozkol v cirkvi a Protestantskú reformáciu, neveselú politickú situáciu vtedajšej Európy. Vzorkovaná podlaha zobrazuje vykladanú dlažbu vo Westminster Abbey – odkaz na politickú situáciu v Anglicku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potiaľto vnímame všetky „pozemské“ predmety ako sociopolitický komentár. Divák nemôže bez vysvetlenia pochopiť ani význam dlažby. Hlbší prieskum však ponúka interpretáciu oveľa širšiu. Napríklad astronomický glóbus je nastavený tak, že je na ňom zobrazené súhvezdie spájané s Francúzskom, ale odráža pozíciu hviezd na oblohe nad Rímom, a nie nad Parížom či Londýnom. Všetky astronomické nástroje – valcové a mnohostenné ciferníky – označujú špecifický dátum, 11. 4. 1533, Veľký piatok (piatok pred veľkonočnou nedeľou). Slnko vtedy so zemou zvieralo 27 stupňový uhol, nachádzame ho v celej maľbe, hlavne v konštrukcii a zorných linkách. Kompozícia Veľvyslancov je presýtená Kresťanskou geometriou, numerológiou a kozmografiou.

Na pozemskom glóbuse je jasne označené Polisy, jeho centrom však je Rím. Damaskový záves v pozadí pripomína záves, ktorým sa v 16. storočí v čase sviatkov zakrývali kumbály a skrine. Jeho dizajn tvorí prepojenie klinčeka, symbolu pašií, s mariánskou ikonou granátového jablka, odkaz na jednotu cirkvi.

Veľvyslanci sú portrétom, ktorý síce obsahuje alegórie, nie sú však alegorickým obrazom. Primárna téma v ňom sú dve postavy. Najlepšie ho môžeme porozumieť ako vyjadrenie priateľstva medzi Dintevillom a de Selvom.

Termín priateľstvo mal v 16. stor. odlišný a komplexnejší rozmer než má dnes. Dvorský život bol doménou výhradne mužskou, štruktúrovaný okolo súvislej siete mecenášstva a vzájomne výhodných záväzkov, v ktorých mužská seba prezentácia a prejavy náklonnosti zabezpečovali sociálne a politické výhody. Vtedy bežné prejavy mužskej náklonnosti, ako intímna konverzácia a listy, bozky, spoločné zdieľanie postele, by sme dnes vnímali ako prejavy homosexuality. V renesancii boli verejným znakom súhlasu, podpory a priazne. 16. storočie považovalo priateľstvo za najemocionálnejší, najintenzívnejší, najintímnejší vzťah.

Veľvyslanci stelesňujú aj tieto cnosti, aj ich dvojzmyselnosť. Dintevillov a de Selvov ľahostajný postoj a seba prezentácia ich jasne označuje za cnostných mužov svojej triedy a vzdelania. V severnej Európe však nezvyčajné zobrazenie dvoch ľudí nemajúcich vzájomný vzťah nebolo zaužívané. Tak ako v 16. stor. neexistoval koncept zátišia, neexistoval ani koncept obrazu so zobrazením priateľstva. Takýto obraz patrí do Nemeckej tradície portrétov zasnúbených / manželských dvojíc. Podľa vtedajších konvencií sú na obraze Dinteville a de Selve charakterizovaní ako muž a žena. Dintevillov postoj je rozpínavý a aktívny, zatiaľ čo de Selvov je obozretný a rozjímavý. Astrologické rodové asociácie vyplývajú aj z vizuálneho prepojenia dvoch mužov s astronomickými nástrojmi, s ktorými sa prekrývajú. Aj ich ružový či tmavší odtieň kože odráža konvenčnú rodovú povahu. Klinček na damaskovom závese okrem symbolu ukrižovania v Holbeinovej ikonografii znamená aj manželstvo. Lebka, zvyčajne maľovaná na druhej strane manželských portrétov sa tu „ukrýva” vpredu. Lutna bola v 16. stor. metaforou pre milostné a sexuálne koketovanie, spájané hlavne so ženskou sexualitou. Lutna bola prostriedkom vyjadrenia týchto citov. Provokatívny portrét dvoch mužov stvárnených ako manželský pár by pre divákov v 16. storočí bol zarážajúci, aj keď ospravedlniteľný ako metafora.

Prevaha takýchto znakov v obraze reprezentujúcom sexuálne orientované priateľstvo silne nabáda k vzťahu medzi milencami rovnako ako priateľmi, bez ohľadu na jeho fyzické vyjadrenie. Ich vzťah je však vyjadrený pevne v zmysle klasickej a Kresťanskej cnosti. Plutarcha opisuje milenca ako „priateľa inšpirovaného Bohom“, prehlásenie so zrejmým rozvetvením do kresťanského homosociálneho priateľstva, ktoré ak nie obidvom, bolo známe určite de Selvovi. Ako muž cirkvi a skromný významný učenec poznal antické a duchovné tradície takmer manželskej jednoty medzi dvoma mužmi. Takéto obrady boli technicky legitímne v stredovekej kresťanskej tradícii, počas renesancie zažili svoje obnovenie. Konštrukcia a ikonografia maľby, tvoriaca manželský a kresťanský význam prezrádzajú možnosť, že Veľvyslanci reprezentujú tento druh tradície duchovne posvätenej jednoty.

Aj v okolnostiach sprevádzajúcich objednávku obrazu nachádzame stopu k jeho významu. De Selve bol po návrate do Francúzska poverený ako veľvyslanec pre Benátky, o čom určite vedel pred objednaním obrazu. Možno aj pred návštevou Londýna. Veľvyslanci sa tak javia ako dar pri rozchode pripomínajúci priateľa, ako spomienkový dar na pamiatku. V tomto kontexte ikonické symboly politického rozdelenia – aritmetický manuál, deliace kružidlo, pozemský glóbus – odrážajú aj rozdelenie obidvoch priateľov. A tak aj chýbajúca flauta a pretrhnutá struna na lutne preberajú vlastnosti osobnej straty a neprítomnosti. Portréty v 16. stor. mali často úlohu priamo nahradiť neprítomného človeka. De Selve bol takto uchovaný v pamäti svojho priateľa. Duchovná jednota prítomná v obraze poskytuje útechu ako náhradu za fyzickú prítomnosť vzácneho priateľa.

Pokračovanie o týždeň.

Michal Šplho

Michal Šplho

Bloger 
  • Počet článkov:  144
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Výtvarník. Zoznam autorových rubrík:  KultúraĽudiaFejtónKultúrkaČo život dalObčianska náukaOstatnéPoézia

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu