Spočiatku vás smrad omračuje, dusíte sa, pcháte sa k otvorenému vetraciemu oknu. Ale za pol roka vám už smrad prestáva vadiť. Nevšímate si ho. Naopak, prekáža vám prievan z otvorenej vetračky. A za rok si už ani nevšimnete, že sedíte vedľa bezdomovca s polročnou repou na krku a zhnitými nohavicami a košeľou. Užívate si naplno komfort cestovania električkou. A to všetko preto, že ste si dokázali zvyknúť.
Problémy nastanú, keď prídete domov. V mojom prípade manželka udržuje byt čistý a voňavý. Avšak po návykovom ročnom úsilí v električke zisťujem, že mi podstatne vadí ten poriadok a vôňa domova. Vnímam ho teraz podobne ako predtým smrad v električke. Už som si zvykol, v električke som strávil takmer pol života.
Hneď ma napadá, že celý problém som doteraz vnímal jednostranne. Nenapadlo ma vžiť sa do pocitov onoho bezdomovca, ktorý so svojim smradom žije každý deň 24 hodín. Prítomnosť čerstvo osprchovaného a deodorantom navoňaného cestujúceho musí byť preňho nepríjemným zážitkom, rovnako ako mne kedysi vadil ten jeho zápach. Bezdomovec sa však nikdy na moju prítomnosť v električke nesťažoval. Hrdinsky znášal nápor smradľavého deodorantu a čistoty, ani brvou nemihol, nevykrúcal nos a netrúsil blbé poznámky. Vydržal a hádam si tiež zvykol.
Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Milan Lasica kedysi k tomu poznamenal, že on má železné aj nohavice. A teraz v 25. čísle Týždňa problém návyku trefne analyzoval. Po prečítaní jeho bodky som si uvedomil ďalšiu vec. Zvyk je čertovský vynález. Má však svoje obmedzenia. Nemôžete si zvyknúť na všetko súčasne. Človek sa musí rozhodnúť. Buď vôňa, alebo smrad. Buď život v prírode alebo klietka v zoologickej záhrade. Oboje naraz sa ale nedá.