Ako sa učím pozerať? Ako sa pozerám na ľudí? Prečo sa pozerám napríklad na krajinu? Čo je to, čo vidíme alebo sa pokúšame vidieť?
Zrak patrí medzi naše najdôležitejšie orgány a pozeranie medzi naše najzákladnejšie aktivity. Motivácia a spôsob, akým pozeráme na vizuálny svet okolo seba rozhodujú o informáciách, ktoré sa uložia prostredníctvom zraku do našeho vedomia a ktoré utvárajú obraz o svete, v ktorom sa pohybujeme. Samozrejme, je to len jeden aspekt vnímania a nesmieme zabudnúť na zvukové, hmatové, chuťové a čuchové vnímanie sveta.
Pozeranie sa je veľmi úzko späté s vizuálnym umením. Vizuálne umenie je zase súčasťou vizuálnej kultúry. V posledných storočiach zaznamenala hlavne západná spoločnosť presun z textovo založenej kultúry na kultúru závislú na obraze. A práve pre obrazovo orientovanú kultúru je nevyhnutný zrak – schopnosť pozerať sa. Pretože obraz je vo vizuálnej kultúre formou komunikácie.
Naučiť sa pozerať – vidieť – je vo vizuálnej kultúre dôležité nielen za účelom umelckého vyjadrenia sa, ale aj za účelom vedeckého poznania. Vizuálny proces – vytváranie obrazu, vizuálne pozorovanie – je schopnosť potrebná pre orientáciu a vnímanie reality vo svete, ktorému dominuje obraz. Je to základný predpoklad k úspešnej komunikácii – byť porozumený a porozumieť.
Úvodné otázky smerujú k dôležitému faktu, že videnie ako také predchádza pozorovanie a skúmanie umeleckého diela, obrazov atd. Videnie je kultúrna konštrukcia, je ako jazyk, ktorým sa najprv musíme naučiť hovoriť. Pravdepodobne v čo najrannejšom veku, aby sme si čo najskôr zafixovali všetky mechanizmy pozerania sa, keď je ešte rozvoj mozgu ľahšie prispôsobivý. (1)
Zahĺbeniu sa do akéhokoľvek umeleckého diela by malo predchádzať analytické pozeranie sa na veci úplne obyčajné, ktoré zdanlivo so svetom umenia veľmi nesúvisia. Dôležitý moment v tomto procese je vidieť druhých ľudí a sám byť videný. Uvedomiť si sociálne rozdiely, začať vnímať odlišnosti. Rod, rasa, príslušnosť k triede, subkultúrna identita, móda, to všetko hrá dôležitú úlohu v tom, ako sa prejavujeme, ako sa nechávame vidieť a ako nás vidia ostatní. Takto sa nám otvára široký priestor vizuálnych informácií, v ktorom sa navzájom prelínajú veľmi rôznorodé oblasti poznania, pestré spektrum vizuálnej každodennosti vo všetkých jej podobách.
Ako sa učíme spracovať všetky tieto vnemy? Čo sa učíme, keď sa učíme pozerať? Určite nás napadne myšlienka, do akej miery je vlastne človek so zdravým zrakom slepý? Koľko informácií nám denne uniká pri pozeraní sa na okolitý svet, ľudí ktorých stretávame – a následne koľko týchto detailov si nevšimneme pri pohľade na umelecké dielo?
Vizuálne pozorovanie nie je mechanické fungovanie oka, ale komplexný poznávací proces ktorý je potrebné sa naučiť. (2)
Na záver opäť niekoľko otázok, ktoré tvoria základný okruh tém Mitchellovho kurzu o vizuálnej kultúre.
Čo je videnie/zrak?
Čo je obraz?
Ako "pozeranie sa" funguje?
Ako vzniká vo vizuálnom umení rozlišovanie medzi kvalitným a nekvalitným?
Čo sú vizuálne médiá? Aké sú rozdiely medzi vizuálnymi médiami?
Má videnie/zrak svoju históriu?
Účel článku nie je položiť otázky a hneď poskytnúť aj odpovede. Naopak, otázky zostávajú nezodpovedané. Mojím cieľom je podnietiť čitateľovu zvedavosť, predstavivosť a kreativitu. Pretože na tieto otázky neexistuje jedna jednoduchá odpoveď, definícia.
Zvedaví sme všetci.
Poznámky:
1, 2, -- Rozhovor s W.J.T. Mitchellom, 11. 1. 2001, Margaret Dikovitskaya