reklama

Keď boli rifle od Vietnamcov luxus

Roky osemdesiate. Detstvo. Prvé kontakty so svetom. Obmedzený priestor. Dedina pri Martine, vcelku civilizované miesto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Vtedy som si myslel, že prežívam neuveriteľnú nudu. Teraz v pamäti lovím a oprašujem spomienky práve na toto podivuhodné obdobie. Koho asi budú zaujímať zážitky, ktoré prežila malá komunita ľudí pri svojom dospievaní, niekde v čase a v priestore?

Osemdesiate roky spájam s detstvom, aj keď som už mal za sebou prvú desaťročnicu. U nás na dedine sa môj ročník skladal z ôsmych chalanov, jedno dievča bolo v susednej dedine a narodilo sa v ten istý deň ako ja. Ako chalani sme predstavovali veľmi pestrú zmes charakterov a záujmov. Samozrejme, silne vytvarovaných prostredím, v ktorom sme vyrástli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Práve začiatkom osemdesiatych rokov nás začala intenzívne priťahovať hudba. Kto už dnes pochopí základný problém, ktorý nás neuveriteľne iritoval? Začiatkom osemdesiatych rokov na Slovensku, zvlášť v Martine a špeciálne na našej dedine bolo prakticky nemožné zohnať práve tú hudbu, ktorú sme vyhľadávali. V Československu vtedy letel Goťák, Peter Nagy, Miro Žbirka, Elán a Tublatanka. Zahraniční interpreti obmedzení na Alu Pugačevu a Richi e Poveri.

Vysielaniu v rádiu dominovalo nekonečné hlásenie o vodných stavoch. V piatok o ôsmej večer na stanici Devín vysielali reláciu Větrník, kde odvážne púšťali hudbu, ktorá nebola dostupná. Devín však vysielal na západnej norme a rádio so západnou normou nemal každý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

K hudbe som sa dostal cez suseda Paľa. Nemal mamu, starali sa o neho dve babky a otec plus o desať rokov staršia sestra, ktorá hrala futbal, volejbal, kameňom takmer prehodila rybník za dedinou. A okrem toho mala gramofón a kopu platní prepašovaných z Maďarska a ktovie odkiaľ. Paľo bol drsniak a svojim dvom babkám vedel kadečo vyparatiť. Vedel sa rýchlo najedovať a vtedy bol neovládateľný. Keď išiel s babkou z obchodu a drankal od nej päť korún, ktoré mu babka nechcela dať a keď už videla, že Paľo celý červený prestáva ovládať svoje emócie a päť korún mu dala, ten ich v hneve šmaril o zem, babke zobral paličku a ušiel jej domov. Babka sa musela vrátiť po štyroch, s taškami, po asfalte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to riadny lapaj a v hneve svojim babkám nadával o sto šesť, používajúc spojenie „vy ku...a“ alebo „vy pi....a“, na 10 ročného výrastka slušný výkon. My sme sa ho ako chlapci pýtali, prečo im vyká, keď im tak neslušne nadáva. ArgumentovaL, že keby im tykal, tak by sa urazili. Tak tento sused nás v sestrinej neprítomnosti zavolal k nim domov a púšťal nám na plné pecky tie platne. No. 1 sa rýchlo stala platňa od Kiss – Killers, 1981. Jediný exemplár široko ďaleko. Čudné pomaľované tváre nás fascinovali, nikto z nás nevedel kto sú, odkiaľ sú, prečo sa maľujú, a tak sme si navzájom vymýšľali nespočetné klamstvá. Samozrejme sme sa tvárili, že je to absolútna pravda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hudobná obec sa vtedy u nás delila na Depeche Mode a Heavy Metal. U nás sa uchytil Heavy Metal. Počúvali sme to na už vtedy aspoň 10 ročných chrastítkach slovenského pôvodu značky Tesla. Iba ja som mal poľskú Unitru. Tak ako platne s AC/DC aj kazeťák napr. značky Sony boli tabu. Tie naše chrastítka šumeli, chrčali, ale my sme fanaticky počúvali všetko, čo sa k nám dostalo. Pamätám si, ako sme od jedného staršieho suseda zohnali nahrávku, ktorú on získal na učňovke v Martine. Verili sme, že je to AC/DC a volá sa to Pochod smrti, najnovšia vec. Tak sme to počúvali kdekoľvek sme boli a veľmi sa nám to páčilo. Bol to náš tromf.

Asi o rok sme zistili, že je to Accept – Metal Heart, 1985. AC/DC sme zohnali až neskôr. Nevadí, vtedy takéto veci boli bezvýznamným detailom. Úspech bol už len to, že sme vôbec niečo zohnali. Dnes už si žiadny teenager nevie predstaviť to úžasné napätie, keď sme so zatajeným dychom nahrávali z jedného kazeťáka na druhý novozískaný úlovok. Podarí sa? Nepodarí? Sem tam sa podarilo a sem tam nie. Čisto nové kazety značky emgeton sa pri prvom použití vedeli uprostred zaseknúť a už sa viac nepohli ani dopredu, ani dozadu. Kopírovanie predstavovalo dlhý proces a vo výsledku šum prehlušil nahrávku. Ale ten pocit víťazstva...

A o čom som to... Jaj, o tých Vietnamcoch. Tak v osemdesiatych rokoch u nás študovali Vietnamci, v Martinskom strojárskom učilišti. Bývali na internáte. V škole sme sa pravidelne skladali na fond solidarity pre Vietnam v sume 1Kčs. A títo Vietnamci okrem toho, že študovali a pracovali v strojárňach, privyrábali si šitím riflí a rifľových búnd. Pretože rifle boli v tom čase tak ako platne AC/DC a kazeťáky značky Sony neprítomné v obchodoch. Ale Vietnamci nejako prepašovali do republiky rifľovinu, zmerali človeka od hlavy po päty a ušili rifle, ktoré sedeli ako uliate, široko ďaleko ste na seba nemohli nájsť lepšie ušité nohavice či bundu, a vydržali minimálne 3 roky. Čoskoro sa stali fenoménom, tak ako vysoké číny – tenisky, ktoré už dnes nenájdete, ale môžete ich napr. vidieť na nohách Michala Kocába vo filme Pražákum těm je hej v momente, keď tancuje na stole a spieva o tancujúcich myšiach.

Rifle od Vietnamcov boli naozaj pojmom a človek už tomu dnes môže ťažko uveriť. Ako rýchlo sa časy menia, aj to priateľstvo so Sovietskym zväzom, ktoré malo trvať na večné časy...

Michal Šplho

Michal Šplho

Bloger 
  • Počet článkov:  144
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Výtvarník. Zoznam autorových rubrík:  KultúraĽudiaFejtónKultúrkaČo život dalObčianska náukaOstatnéPoézia

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu