reklama

Ľudia 3

Vrátim sa do roku 1991. Miesto: ZŤS Martin. Prevádzka — expedícia tankov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Tu som sa ujal mesiac po maturite. Vyučený v odbore mechanik-elektronik.

Aby bolo jasné, v tom čase sa bolo treba poriadne obracať, aby človek vôbec prenikol do závodu. Na akúkoľvek pozíciu. Časom sa dalo prestúpiť na lepšiu. Ale v tej chvíli, keď všetkým dochádzalo, že strojárňam odzvonilo, bolo treba zobrať prvú príležitosť, ktorá sa vyskytla. Také poučenie sa mi dostalo od otca. Zdôrazňujem: v závodoch, ktoré končili svoju existenciu, boli pracovné miesta lukratívnou záležitosťou a bolo treba využiť všetky možné spôsoby a ľsti, aby sa tam človek zamestnal. Vytúžená méta lokálneho pracovného trhu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čerstvý maturant, dva roky po zamatovej revolúcii, s ružovými ilúziami o budúcnosti výtvarníka, som naštartoval svoju kariéru na oddelení expedície tankov. Bola to doba, keď v televíznych novinách pán Havel hovoril, že martinské strojárne zatvorili výrobu tankov a zrušili ich vývoz do zahraničia. Pán Mečiar mu na to pritakával a súhlasil. Národ veril. My sme denne ťahali šestnásť hodinové smeny a expedovali 50 tankov denne do Sýrie.

Expedícia bola v hale, do ktorej sme chodili praxovať ešte ako učni za nedávneho socíku. Pred halou nás vtedy vítal obrovský nadpis SO SOVIETSKYM ZVÄZOM NA VEČNÉ ČASY a v hale Lenin. Starší pán, vzrastom meter šesťdesiat, ryšavá brada, vlasy, plešina, alkoholik so sklenenými očami. Väčšie brucho, podobou duplikát Lenina. Tisol pred sebou fúrik so šponami od sústruhu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz bol socík preč, aj nadpis nad halou, iba po hale sa ešte stále preháňal Lenin s fúrikom. Mal svoju prácu rád. Ja, novoprijatý zamestnanec, som sa ocitol v partii asi piatich chlapov rôzneho veku. Najstarší bol „parťák“, čo znamená vedúci partie. Nad ním bol majster a nad ním vedúci dielne. Parťák mal cez päťdesiat, usoplené fúzy pod nosom, sklené oči, ruky sa mu triasli. Po výplate týždeň neprišiel do zamestnania, až keď sa mu minuli peniaze a nemal čo piť, tak sa dostavil usoplený, skarpavený, oči priesvitné, reč nezrozumiteľná a v ruke neudržal ani kladivo. Od neho som dostával prvé rozumy o tom, ako to v živote chodí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V dielni bola ešte skupina asi dvadsiatich žien, na ktoré v dobrom spomínam. Tiež v rôznom veku. Pamätám pani Janku, tá keď chytila nervy a šmarila ložisko o zem tak z neho guličky lietali na dvadsať metrov. Ale ináč veľmi milá osoba. Sem tam niektorá z nich odo mňa kúpila moje prvé pokusy na plátne. S výstrahou — Ale ak sa nestaneš slávny, tak ti vyrežem gule! 200 korún bolo za obraz v tej dobe naozaj slušný peniaz. Kolegyne moje, a ja som ešte stále neni slávny, ale pozdravujem vás, z celého srdca.

Našou úlohou bolo pripevniť tanky na vagóny. Tank nacúval na vagón, my sme ho najprv podbili klinmy pod pásy, potom pridrôtovali o vagón, ženy do veže pobalili dokumentáciu a náhradné diely, vedúci vežu zaplomboval, my sme tank zabalili plachtou a išlo sa na ďalší. Hneď prvý problém som mal s pribíjaním klinov pod pásy. Používali sme asi 15 cm dlhé klince. Na začiatku som ich ohýbal jeden za druhým a majster už bol zo mňa nervózny, červený ako rak a začal na mňa kričať a nadávať. Ej, škola milená, či tam bolo dobre...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj ja som sa vytočil a odmietal som chodiť na obedy, namiesto toho som pribíjal tie klince, až som sa to nakoniec naučil. Rozmlátil som pritom jedno porisko na kladive a minul pár kilogramov klincov. Ale majster poskakoval okolo, celý šťastný, aj mi tuším malú odmenu priznal na výplatu. Ostatné išlo ľahko a porisko som našťastie nedostal k náhrade.

Konečne sa blížim k momentu, kôli ktorému som tento článok vlastne začal. Cesty medzi halami neboli veľmi široké. Do závodu chodili kamióny s dlhými prívesmi. Ich úloha bola zacúvať ku skladovým dverám a nechať ho vyložiť. A tu prichádza na scénu môj dnešný hrdina. Celkom nečakane. Jeden taký kamión sa pokúšal zacúvať ku skladu. Plietol sa pomedzi naše tanky, my sme nervózne postávali okolo, za ním kolóna piatich ďalších kamiónov. Vodič zúfalo smeroval dopredu, dozadu, točil kormidlom ako šialený, nadával, potil sa, ale správne zacúvať do skladu sa mu nedarilo. Stal sa stredobodom pozornosti. Zavadzal nám, okoloidúcim robotníkom, jednej vysokozdvižke, ostatným kamiónom. Robotníci v sklade nadávali.

Vodič to vzdal. Kamión skrížený cez cestu medzi dvoma halami. Znenazdajky si dopredu prekliesnil cestu vodič kamiónu stojaceho v rade niekde vzadu. Zamával, zavolal vodiča von, nastúpil do jeho kabíny, naštartoval a na tri ťahy zaparkoval v sklade. Len tak, šup šup a bol dnu. S otvorenými ústami sme zízali, ostalo ticho. Keď úspešný vodič vyliezal z kabíny, ozval sa spontánny potlesk všetkých okolostojacich. Vodič prešiel koridorom slávy a nasadol do svojho vozidla, ako keby nič.

Tak to je moment, na ktorý tiež nedokážem zabudnúť. Nielen v divadle a na koncertoch, ale aj v martinských strojárňach sa sem tam tlieskalo. Celkom obyčajným hrdinom.

Michal Šplho

Michal Šplho

Bloger 
  • Počet článkov:  144
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Výtvarník. Zoznam autorových rubrík:  KultúraĽudiaFejtónKultúrkaČo život dalObčianska náukaOstatnéPoézia

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu