Rebríček najsilnejších vecí sa mi veľmi rýchlo preplnil textami, autormi, knihami, rôznorodá zmes zahrnujúca Glenna Goulda, Händela, Rembrandta, Arta Buchwalda a ďalších elementov, to všetko ma núti selektovať, okliešťovať, zjednodušovať, až sa nakoniec objaví definitívny víťaz.
Henry Kissinger ma totálne knokautoval pasážou z jeho knihy Roky obnovy. Kódy doby, ktorú vytvárame všetkým, čo robíme a prežijeme. Tu je tajomstvo kultúry, ktorá sa ako zhubný mor šíri v záhrade netušených možností a hodnôt. Kto sme? Kde žijeme? Kam ideme?
Prajem nerušený zážitok a pevné nervy:
"Kandidát (vo voľbách) sa stane populárnym, ale za cenu svojej takmer povinnej osobnej nevyhranenosti.
Vek počítačov a televízie túto nevyhranenosť, nepevnosť stále umocňuje. Keď bolo písané slovo ako hlavný prostriedok pochopenia sveta nahradené vizuálnym vnímaním, zmenil sa proces poznávania z aktívnej činnosti na pasívnu konzumáciu údajov, ktoré predtým niekto upravil. Človek sa učí z kníh prostredníctvom konštrukcií a pojmov, ktoré vyžadujú analytický prístup (príprava, tréning) a nútia ho myslieť, pretože tvoria spojnicu medzi vzájomne nesúvisiacimi udalosťami. Informácia zdeľovaná obrazom je naopak prijímaná pasívne; obraz vyvoláva u diváka automaticky dojmy, ktoré ho nestoja žiadne úsilie a ponechávajú len malý priestor pre dedukciu alebo imagináciu. Pojmy sú trvalé; dojmy sú prchavé a do určitej miery náhodné.
Nové technológie úplne zmenili pohľad moderného politika na jeho vlastnú rolu. Veľkí štátnici minulosti sa považovali za hrdinov, ktorí na seba berú bremeno zodpovednosti za bolestnú cestu ich spoločnosti od známeho k ešte nepoznanému. Moderný politik sa viac zaujíma o to, či bude superhviezdou. Hrdinovia kráčajú osamelo; hviezdy odvodzujú svoj status od toho, či sú prijímané kladne. Hrdina je charakterizovaný svojimi vnútornými hodnotami, hviezda priazňou obecenstva. Keď sú názory prezidentského kandidáta ukované pre potreby cieľových skupín a potom schválené televíznymi moderátormi, nevyhranenosť a povrchnosť sú nutnosťou. Liberalizmus je nahradený radikalizmom, populizmus sa vydáva za konzervativizmus.
Moderná politická osobnosť je tak charakterizovaná zvláštnou zmesou vypočítavosti a okázalosti: vypočítavosť hraničí s posadnutosťou po masovom súhlase, okázalosť sa mení na paniku, keď sa nálada verejnosti obracia. Politický vodca našej doby sa oveľa viac stará o to, čo hovorí, než o to, čo si myslí, a príliš často zlyháva a nenapĺňa rolu, v ktorej je ho najviac treba: neni schopný dodať spoločnosti pocit emocionálnej stability, keď sa jej skúsenosť nestačí vyrovnávať so stále rýchlejším tempom zmien. Neschopnosť uspokojiť túto citovú potrebu so sebou nesie zvláštny paradox súčasnej demokracie: nikdy predtým sa politici toľko nesnažili rozpoznať, čo si verejnosť praje, napriek tomu vo väčšine demokracií nebol dešpekt k politikom nikdy väčší."
